Úcta, rešpekt ani slová na rozlúčku nedokážu vyvážiť jej veľkosť a ľudskosť. Dňa 13. marca 2020 odišla z tohto sveta do športového neba vzácna žena, olympijská víťazka v hode oštepom z Helsínk 1952, pani Dana Zátopková. Skutočná dáma kráľovnej športu, najväčšia osobnosť československej ženskej atletiky a obrovská osobnosť svetového športu – najmä toho s logom Dukly. Bola to žena, ktorá so sebou po svete roznášala úžasnú ľudskosť, pokoj i úprimnú radosť z úspechov iných.
Na jednom z Memoriálov Josefa Odložila na pražskej Juliske mi položila otázku: „Kto bol veľkou postavou skokov do výšky z vášho východu republiky, z Prešova?“ Červeň v tej chvíli poznačila moju tvár. „Bol to veľmi dobrý a pre atletiku zapálený človek,“ vyriekla. Moja maličkosť vzápätí odišla telefonovať pánovi docentovi Michalovi Belejovi do Prešova, aby som sa dozvedel, že išlo o Štefana Stanislaya, jedného zo spoluzakladateľov Večerného behu v Prešove.
Keď som sa vrátil a vyslovil meno a priezvisko Štefana Stanislaya, len sa usmiala. Vedela, čo idem urobiť, a úprimne sa smiala. Prejavila tým svojráznu, nefalšovanú radosť vo vzťahu k Slovensku. Tú vnútornú radosť z hĺbky vlastného srdca, ktoré spolu so svojím manželom Emilom Zátopkom nesmierne milovali.
Viacerí milovníci športu nám do redakcie magazínu Klubu priateľov Dukly telefonovali, že zomrela veľká postava nášho súčasného života. Ing. Štefan Barcík z Pialu pri Leviciach nezabudol dodať, že sa patrí v tichosti vrátiť k olympiáde, na ktorej jej manžel získal v priebehu ôsmich dní tri zlaté olympijské medaily – v behoch na 5 km, 10 km a v maratóne.
Ticho nám otvára cestu do hĺbky vlastnej duše. Vo chvíli, keď prišla správa o smrti pani Dany Zátopkovej, bolo aj pre moju maličkosť ťažké hľadať slová útechy. Človek vtedy hľadá silu na prekonanie toho jediného, čo nemôže nikdy zmeniť.
S odstupom niekoľkých hodín sedíme v redakcii a so zármutkom v srdci skloňujeme jej život. Snažíme sa načúvať melódii jej hlasu, keď spolu so svojím manželom spievala slovenské pesničky. Vraciame sa do chvíľ ich návštev na Slovensku, keď v kraji od Tatier k Dunaju rozsievali radosť a šťastie, pretože to so sebou nosili celý život. Spomíname aj na krst tradičných kalendárov Dukly Praha, ktorý vedela pani Dana urobiť vždy bezprostredným a radostným. Dokázala sa totiž úprimne dotknúť každého odtieňa bežného života – jednoduchým, múdrym slovom, priamou rečou i úsmevom.
Teraz sa na nás pravdepodobne pozerá z atletického neba, aby nám povedala: „Kto lásku nazval láskou, radšej smrť jej mohol meno dať, lebo ťažšie než úmrtie je, je verne milovať.“
Smrť je vyústením každého života. I toho krásneho, a preto sa pri rozlúčke s pani Danou Zátopkovou hľadajú majstrovské opisy len veľmi ťažko.
Česť jej nehynúcej pamiatke!
Text po rokoch, kedy bol uverejnený na portáli Duklasport.sk
spomienkovo oprášil aj priložením spoločnej fotografie z pražskej Julisky
Jozef Mazár