S autorom knižnej publikácie Žiť hoci aj na kolenách som sa zoznámil osobne v pražskej protialkoholickej liečebni Apolinář v Prahe zásluhou MUDr. Jaroslava Skálu, známeho českého lekára – psychiatra, špecialistu na liečenie alkoholizmu a iných závislostí ešte v 90. rokoch minulého storočia.
Mimochodom, v prípade MUDr. Jaroslava Skálu ide o zakladateľa prvej protialkoholickej liečebne v Európe. Ide o lekára, ktorý sa narodil 25. 5. 1916 v Plzni a zomrel 25. novembra 2007 v Prahe. Život mi dovolil s touto vzácnou osobnosťou niekoľko rokov aktívne spolupracovať ako šéfredaktorovi v tom čase farebného časopisu Závislost, ktorý po mojej základnej liečbe vychádzal v česko – slovensko – anglickej mutácii. Ako jeho spoluzakladateľa ma taká činnosť motivovala tiež k ďalšej publicistickej činnosti z oblasti škodlivých závislostí. Dokonca aj knižnej.
Práve MUDr. Jaroslav Skála, priekopník svetovej alkohológie mi spolu so spomenutým Ing. Jiřím Vacekom najviac pomohli v širších súvislostiach pochopiť, že ak sa hovorí, píše o závislostiach, vždy ide o niečo, čo sa dotýka bytostne na tejto zemeguli v rôznych súvislostiach, nás všetkých.
Viacročné moje abstinencie o dĺžkach 8, 5, 3 roky, ba aj v menších obdobiach nepitia alkoholu, ma motivovali za pomoci odborníkov, predovšetkým MUDr. Dagmar Krajčírovej, MUDr. Ľudovíta Nábielka, MUDr. Martina Somoru, ale aj MUDr. Danky Weltlerovej, MUDr. Františka Molnára. Ing. Ondreja Sakalu a ďalších z priestorových dôvodov nemenovaných, vnímať v triezvosti s alkoholom prežité, aby som sám sebe mohol povedať, tentoraz už so všetkou tou pliagou skončím natrvalo. Snažím sa o to. A chvalabohu, zatiaľ sa mi to darí!
Vďaka prečítaniu tejto knihy, od jej autora Ing. Jiřího Vaceka ešte v jeho rukopise, som lepšie pochopil, že závislosť nie je zďaleka len chorobou tela, ale i duše.
Aj spomenuté súvislosti môjho širokospektrálneho života ma motivovali zaoberať sa publicisticky týmto problémom od tých čias až po dnešok. V rôznych pozíciách. Obsah tejto knihy, ktorá už na území Slovenskej republiky vyšla a moja maličkosť do nej písala Doslov, lebo sa aktívne angažovala pri jej 1.vydaní. Spomínaná knižná publikácia približuje drámu muža, ktorý prežil peklo na zemi, nie je na prečítanie pre tých, ktorí ju prečítať potrebujú, ale pre tých, ktorí ju prečítať chcú!
Vôbec nie náhodou práve toto zdôrazňujem aj v knižnom príhovore k II. vydaniu knihy: Žiť hoci aj na kolenách. Táto už napísaná a čitateľmi stále žiadaná kniha, sa stala hneď po svojom prvom slovenskom vydaní úžasným motivátorom aj pre moju vlastnú abstinenciu i konkrétne spoznávanie jej predností a odtieňov, ale aj stoviek iných, zároveň aj pre moju neskoršiu dlhodobú publicistickú tvorbu o tomto veľkom celosvetovom neduhu. Vrátane osobného vnútorného spoznania čo dokážu prinášať a spôsobovať pre závislého človeka, tým aj spolu závislých, samotné recidívy. Neskrývam, mal som ich viacero. Jednu z ostatných až takú, že som v triezvom živote veľmi scestne takmer 2 mesiace vnímal bežný život pod odborným pôsobením lekárskeho dozoru, psychologičiek a celého zdravotníckeho personálu v Gerontopsychiatrickom oddelení Nemocnice Dr. Jána Zelenyáka v Hronovciach.
Aj po rokoch patrím medzi tých, ktorí tvrdia, že závislí nie sme zďaleka len na drogách, od alkoholu, na cigaretách či hracích automatoch. Závislosť je čokoľvek, po čom túžime tak, že si nedokážeme pomôcť, odrieknuť si to a tak škodíme sebe i druhým. Taká je laická, alebo ak chcete, mojím vlastným vnútrom verejne šírená definícia, pre túto svetskú škodlivinu. Dnes som abstinujúcim alkoholikom, ktorý po tom všetkom znovu rozbieha internetový portál, ktorý som vinou vlastného alkoholizmu pred rokmi stratil aj s množstvom čitateľov i imperialistických chúťok žiť z prežitých skúseností iných.
Na tisícky by som mohol menovať známe osobnosti nášho života, zo Slovenskej republiky, ale i iných častí sveta, z oblasti vied lekárskych, náboženských, ale i ľudí z oblasti kultúry, športu i iných sfér našej ľudskej existencie, ktorí prešli protialkoholickou liečebňou a ktorým v Československu liečba napríklad práve v pražskom Apolináři pomohla pochopiť úvodný problém v sebe samom. Aj vlastným chcením práve táto, dnes už neexistujúca ustanovizeň rozhodla cez vlastné „ja“ vnímať potrebu pre úplnú zmenu svojho vlastného životného štýlu.
Moja ľudská maličkosť naštartovala takú zmenu ešte začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia.
V slovenských podmienkach si osobne nesmierne pochvaľujem počas mojich viacerých recidív pomoc a potom aj spoluprácu s Centrom pre liečbu drogových závislostí (CPLDZ) v Banskej Bystrici. Spomínam to preto, lebo aj tam dostával priestor v terapii obsah tejto publikácie.
Všade obsah tejto knihy budem vnímať ako jeden z veľmi dôležitých elaborátov závislého človeka, ktorý neskôr pracoval v celosvetových policajných štruktúrach boja nie len s týmto celospoločenským neduhom.
Keďže som v obsahu knihy objavil prvky publicistiky racionálneho typu, ktorej postupy tvoria analýza, syntéza, porovnávanie, dokazovanie, argumentovanie, vysvetľovanie, z ktorého vyplynulo logicko – pojmové stvárnenie témy na príklade jedného človeka a bolo pretkávané majstrovsky publicistikou emocionálneho typu, išlo a ide v určitých momentoch až o umelecké vyjadrovanie, logickú fantáziu korenenú vlastným prežitkom, alegorickosť, expresivitu, čiže veľmi praktické zovšeobecňovanie a cez vlastné vnútro spoznávanie daného problému.
Pochopil som vo svojej publicistickej i vekom v tom období žitej štyridsiatke života, že prirodzené vyústenie obrazne – emocionálnym stvárnením tohto veľkého problému je jedinečná forma, ktorá tých, ktorí chcú a hľadajú pomoc z daného stavu, majú v jednej knižke všetko po ruke. Napriek tomu mi po prvý raz také chcenie žiť úspešný život v abstinencii iba niečo viac ako 8 rokov.
Život mi v rýchlom časovom slede dovolil rozprávať v tom čase s vysokým funkcionárom vtedajšieho Ministerstva vnútra Československej republiky v jeho kancelári, kde ma Ing. Jiří Vacek pozval, aby mi v súvislostiach v plnej šírke objasnil, prečo potrebujem zmeniť svoj životný štýl. Práve on bol v tom čase námestníkom ministra vnútra Československej republiky pre celospoločensky škodlivú drogovú scénu.
A tak spomenutý časopis Závislost, ako aj slovenský preklad knihy Žiť hoci aj na kolenách v upravenom, profesionálnom knižnom vydaní, zásluhou vtedajších Žilinských tlačiarní, bol na svete. Zdôrazňujem, kniha mohla vyjsť v slovenských podmienkach hlavne vďaka mojej dlhodobej, veľmi častej osobnej komunikácii s Ing. Jiŕím Vacekom, ktorý napísal túto verejnú spoveď svojho života o svojej drogovej ceste. Ale aj zásluhou vtedajšieho finančného príspevku z Ministerstva zdravotníctva SR.
Bolo to v čase, kedy sa v Československej republike, podľa vyjadrení a výskumov sociológov zaoberalo profesionálne problémom škodlivých závislostí asi 3,5 percenta lekárov – špecialistov a zopár ďalších odborníkov na škodlivé závislosti. V Slovenskej republike tých skutočných odborníkov nemáme ani dnes dostatok. Aj časopis Závislost od čias Dzurindovej vlády prestal na našom trhu vychádzať lebo podaktorí páni a dámy, ktorí sedeli vo vtedajšom Protidrogovom fonde vedeli o potrebe spomínaného časopisu veľmi málo. Problém škodlivých závislostí bol pre viacerých z nich iba okrajovou záležitosťou v ich životoch. Povedzme si aj dnes o tomto probléme pravdu. Funkčnou publicistikou pre laickú verejnosť na tému protidrogovej i v prospech systémovej a s dlhodobo úspešnej sociálno – patologickej osvety nemáme na potrebných miestach veľa takých, ktorí potvrdia, že tam kde niet kvalita v prevencii nastupuje ekonomicky trojnásobne a isto i viacnásobne drahšia represia.
Keďže som ako šéfredaktor mapoval detailne vtedajšiu situáciu osobne po celom Československu, v tom čase sa tomuto problému venovalo systémovo i veľmi malé percento psychológov a novinárov – publicistov.
Ale už v tom čase existovali tak na Slovensku. ako aj v Čechách, socioterapeutické kluby pre tých, ktorí úspešne absolvovali základnú liečbu a snažili sa aj zásluhou takej pravidelnej aktivity v ich činnosti dlhodobo abstinovať.
Uvádzam to verejne aj preto, lebo mi zásluhou Jiřího Vaceka a mojim vlastným chcením, ale i komunikáciou s abstinujúcimi v mnohých kluboch na území po celom Československu – pribúdali skúsenosti. zoznamovať sa už v tom čase so životom klientov v známejších a menej známejších resocializačných zariadeniach Európy, ba v Prahe aj v tom čase už existujúcom spoločenstve Anonymných alkoholikov. Tí sa schádzalo pravidelne v kostole Jiřího z Poděbrat. Boli medzi nimi známy herec z Národného divadla v Prahe, aj v Európe uznávaný operný spevák, bývalí v európskom futbale uznávaní futbalisti, ktorí po liečbe stále abstinujú, vďaka zmene svojho životného štýlu dokonca aj viacerí lekári či kňazi, alebo tí čo umreli a abstinovali až do svojej smrti. Medzi takých patril aj po smrti 91 ročný baník a člen protifašistického odboja.
Stále viac a viac som vlastným hľadaním seba samého v tomto probléme získaval práve o tomto probléme novšie a novšie informácie. Mám na mysli problém, ktorý aj dnes pripomína vo svete stav národného ohrozenia. Z viacerých dôvodov.
Dodnes v danej oblasti pôsobím dobrovoľne, napríklad formou spolupráce s vyspelým odborným tímom Centra pre liečbu drogových závislostí v Banskej Bystrici. Formou klubovej činnosti som po recidívach najviac a najdlhšie komunikoval s MUDr. Dagmar Krajčírovou. S touto skutočnou odborníčkou na škodlivé závislosti komunikujem prostredníctvom telefónu do dnešných dní. Do dnešných dní som v živom kontakte s podaktorými abstinujúcimi alkoholikmi, lekármi, inžiniermi, kňazmi, politikmi, futbalistami, atlétmi, redaktormi či murármi aj z iných regiónov Slovenska, niektoré školy a knižnice nevynímajúc. Veľmi oceňujem pomoc aj od kvalitného personálu ďalších zariadení, kde som chodil, alebo po pozvaní aj dnes chodím o danom probléme diskutovať. Tiež napríklad na základe mojich skúseností z Gerontopsychiatrického oddelenia Psychiatrickej nemocnice Hronovce Dr. Jána Zelenyáka. Snažím sa približovať svoju skúsenosť a odbornú pomoc i ďalšie pozoruhodné aktivity tam počas dobrovoľných klubov poriadaných skupinami Anonymných alkoholikov zo Šurian, Komárna, Nových Zámkov či Piešťan, ktoré som tam v nedeľňajších odpoludniach navštevoval s veľkým záujmom a ak mi to život dovolí občas ich navštevovať ešte plánujem
Už viac rokov ma mnohí, hlavne z postihnutých rodín závislosťami oslovujú s požiadavkou, aby som verejne „oprášil“ práve myšlienky tak MUDr. Jaroslava Skálu, ako i Ing. Jiřího Vaceka prostredníctvom práve tejto knihy, na ktoré mi ešte ako žijúci nechal Jirko písomne všetky vydavateľské práva. V čase, keď bol náš vzťah a kontakt takmer rodinný a jeho osobnosť bola vyhľadávanou pri odborných diskusiách v súvislosti tak s drogovou závislosťou ako i z nej prameniacim organizovaným zločinom na mnohých miestach Československa či Európy. Dokonca mi pri oslavách jeho 50. narodenín venoval i rukopis ďalšej jeho zaujímavej knihy, ktorú som tiež uviedol do života pre čitateľov, pod názvom Nelegál. Zúčastňoval som sa s ním viacerých aktivít, ako spomínam vyššie, osobne. Dokonca som osobne navštívil aj mníchovský Day Top, veľmi funkčné resocializačné zariadenie v centre Mníchova, o ktorom píše v tejto knižke a zúčastnil som sa tam aj niekoľkých komunít i osobných rozhovorov s Jirkovými terapeutmi, ktorí tam v tom čase ešte pôsobili.
Pri takých rozhovoroch si vždy spomeniem aj na mnohých iných odborníkov z tejto oblasti. Menovať ich zámerne nebudem, aby som niektorého či niektorú z nich nevynechal. Skonštatujem však znova to, čo mnohí z nich vyslovili pri strohej správe z médií, ktorá hovorila o smrti MUDr. Jaroslava Skálu. Za tým konštatovaním sa skrývala mnohoročná intenzívna práca mnohých jeho žiakov, nasledovníkov, ale predovšetkým základného diela – záchytná stanica, lôžkové oddelenie, psychiatrický výcvik a monografia o alkoholizme. Všetko spomenuté má s menom a priezviskom MUDr. Jaroslava Skálu prívlastok prvý, prvá, prvé.
Aj život Jiřího Vaceka, majstrovsky publicisticky priblížený v tejto knihe, napísaný ním samotným je inšpiratívny. Pre tisícky ľudí v mnohom motivačný, poučný, zaujímavý. Majstrovsky publicisticky podaný ako výstraha škodlivosti drog pred národným ohrozením.
Čo viac možno napísať na úvod v súvislosti s knižnou ponukou, ktorú mnohým odporučili okrem v úvode spomenutých aj tí, čo už obsah napísaného poznajú, lebo ho niekoľko raz po úvodnom hltaní na jeden dych postupne pre vlastnú pomoc a vlastný odchod zo škodlivých závislostí preštudovali a napísali k tomu všetkému pre svoje životy aj vlastnú réžiu.
Osobne si nedovoľujem pasovať sa napríklad ani týmto II. vydaním spomenutej knihy Žiť hoci aj na kolenách za odborného experta v oblasti liečby a rehabilitácie drogových závislostí o tejto náročnej sfére poznaného, ale zároveň aj stále analyticky spoznávaného. A čo sa týka tejto publicistiky? V tomto smere je napísaných mnoho odborných knižných publikácií i iných foriem prostredníctvom, ktorých komunikujú odborné kádre, ale aj preliečení závislí, (abstinujúci nie vyliečení) z jednotlivých oblastí tejto choroby, zaoberajúce sa touto náročnou a pre pozitívne riešenia stále potrebnou problematikou.
Táto kniha nie je odborným výstupom preštudovaného, ale nie je ani o senzácii. Je o nás a pre všetkých tých, ktorí potrebujú z tejto oblasti pomoc a ktorí chcú detailnejšie tento neduh stále sa viac a viac svetom šíriaci dostávať do polohy tých pre naše životy – najbezpečnejšie.
A ako som už v predchádzajúcich riadkoch naznačil, vôbec nejde len o alkoholizmus, fajčenie, alebo legalizované či nelegalizované drogy.
Neveríte? Skúste si obsah tejto, na prvý pohľad pre podaktorých už prachom nepotrebnosti zabudnutej knižky, prečítať. Nie je to rozhodne publikácia pre tých, ktorí ju potrebujú, ale pre tých, ktorí ju chcú.
Ani jej autor sa po vlastnom drogovom scestí nesnažil byť povzbudzovaný, ale radšej povzbudzoval, netúžil byť pochopený, ale radšej pochopil problém samotný i ľudí s ním a v ňom. Netúžil byť za svoju pomoc inými neúprimne milovaný, ale radšej miloval až do smrti ľudské dobro.
Patril tiež medzi takých, ktorí spoznali, že v dávaní prijímame a v odpustení dostávame odpustenie.
Kolektív spolupracovníkov internetového magazínu Spoločnosť slovenských velikánov, ale hlavne vydavateľa II. vydania tejto knihy, spoločnosť Aurora print atelier poteší, trebárs, ak napíšete svoj dojem z prečítaného. Napríklad aj na jednu z dvoch mailových adries: studiosport161@gmail.com, alebo na adrese redakcia@sportlandia.36.sk
A celkom na záver? Vybral som tentoraz na úvod pripravovaného II. dielu knihy Žiť hoci aj na kolenách len tri z mnohých vyjadrení o knihe a probléme, ktoré mi zaslali jej čitatelia. Svojimi názormi prispeli tiež k týmto riadkom..
Milan: „Môj priateľ Mirko to už má všetko za sebou.
Chápadlám pavučiny, ktorá ho zamotala do problému závislostí podľahol. Stal sa obeťou vlastnej neposlušnosti a neochoty svoj problém riešiť. Nebol som mu na pohrebe. Bol som v liečebni. Mne nepomohlo 7 liečebných pobytov. Knižku mám pri sebe a čítam ju stále, keď sa necítim vo svojej koži. Ide o problém viac ako zložitý. Som rád, že sa mi teraz darí 3 roky naprávať vzťahy s rodičmi a pomaly začínam aktívne žiť. Škoda, že nevychádza časopis Závislosť…“
Júlia: „Od roku 1995 som knihu čítala viac raz. Dnes pracujem v cestovnom ruchu a už viac raz som si vypočula starosti rodičov o deti, ktoré nevedia prestať s drogovým životom. Tak som sa dostala vlastne znova k Vašej terajšej adrese. Som jednou z tých, ktorá bola na jednom stretnutí s autorom knihy i s Vami. Fajn kniha, ale už nie je na trhu. A v tej svojej som mala i Vaše podpisy. Ja som tú svoju požičala a tak nemám nič. Občas si od Vás ešte niečo prečítam. Asi sme viac zostarli. Nedávno mi niekto rozprával také veci o knihe, že sa mi to ani nechce veriť. Škoda, že sa to nedostalo do uší pána Vaceka a Vás. Mne jej obsah i rozhovory u nás, v našej škole tiež veľmi pomohli. Moje vnúčence i ich učitelia o tejto knihe nevedia nič. Škoda, že chýba na školách. Bolo to veľmi dávno čo ste nás navštívili… a ľudia sa odvtedy tiež zmenili. Tá kniha bola, podľa mňa aj o tom. Závislosti, tie škodlivé, to je úžasná neplecha…
Aneta: Tá kniha, ktorú používame v rodine si zasluhuje pozornosť aj dnes. Je majstrovsky napísaná a veľmi potrebná. Kto ju raz prečíta pochopí, prečo je taká. Aj mne pomohla od toho svinstva. V liečebni som sa k nej pred rokmi dostala. Píšte o nej a šírte jej obsah. Nám doma veľmi pomáha, deti odradila od mnohých neduhov súčasného sveta. Je nie len o drogách, ale aj bežnom živote. Napriek tomu, že v nej autor nemoralizuje. Alebo možno, práve preto…
Jozef Mazár, dnes abstinujúci alkoholik, publicista, spoluzakladateľ projektu časopisu Závislost, Závislosť, Dependency, ktorý začal vychádzať ešte v bývalom Československu za jeho redigovania v Prahe, dnes zakladateľ internetového portálu Sportlandia36.sk. Ak sa rozhodnete o knižnom vydaní vedieť viac, napíšte na nižšie uvedenú adresu. studiosport161@gmail.com