V roku 1993 vyšlo v Prahe prvé číslo farebného časopisu Závislosť. Jeho pravidelná rubrika prinášala rozhovory so športovcami a ich pohľad na problém alkoholu a drog v našej spoločnosti. Časopis vychádzal plných desať rokov. Hoci redakcia sídlila v Prahe, po rozdelení Československa sa redakcia presunula aj do Bratislavy a Banskej Bystrice.
V oblasti prevencie sociálnej patológie prostredníctvom športových osobností nepoznám žiadnu inú, takto povzbudzujúcu a motivačnú aktivitu. Tvrdím to na základe vlastného života. Života vlastných pádov a vstávaní. Vďaka schopnosti špičkového a uznávaného športovca cieľavedomým úsilím premeniť všetko dobré, čo v živote dosiahol, na najcennejšiu hodnotu pre mladých ľudí a budúcich športovcov, i skvelých jednotlivcov z iných sfér života. Ide o úprimne odovzdávanú skúsenosť. Plných desať rokov sa na stránkach Závislosti prezentovali svojimi životnými príbehmi, postojmi a skúsenosťami mnohí domáci i zahraniční športovci, ich tréneri a funkcionári. Úplne prvým, ktorý dal nahliadnuť do svojej trinástej komnaty, bol známy hokejista, neskôr tréner a dnes už, žiaľ, zosnulá hokejová legenda Jaroslav Holík.
Keď som mu vtedy kládol zvedavé otázky v mene čitateľov, nečakali sme na základe tak šíreného obsahu takú obrovskú a pozitívnu odozvu. Postupne v spomínanom časopise dostávali priestor ďalší. Boli to napríklad lyžiarka Květa Jeriová, tenistka Helena Suková, svetoznáma švajčiarska zjazdárka a slalomárka Maria Walliserová, kubánsky atlét Alberto Juantorena, ale aj doc. Jozef Vengloš, Josef Masopust, Zdeněk Nehoda, Vladimír Petrov, Sergej Makarov, Igor Liba, Jozef Pribilinec… Mnohých ďalších z priestorových dôvodov v tomto komentári nespomínam.
Krédom drvivej väčšiny úspešných športovcov bolo len vďaka tomu, že dobre poznali sami seba, dokázali rozoznať nástrahy a prekážky na náročných cestách svojho športového i ľudského rastu. Svoje skúsenosti z tejto stránky života potom nezištne odovzdávali ďalej.
Tí, ktorí sa dokázali presadiť a uspieť doma i v zahraničí, dokázali otvorene hovoriť o svojom súkromí a životnom štýle. Robili to najmä vtedy, ak v rozhovore vycítili úprimnosť, empatiu, odbornosť a elementárnu etiku či slušnosť. Nebáli sa otvorene pomenovať vlastné problémy, cesty za víťazstvami ani to, ako sa vyrovnávali s ľudskou slávou. Zavše verejne upozorňovali na riziko zneužívania vlastnej popularity na nekalé účely a obhajovali princípy fair-play súperenia v športe i v živote.
Ponúkali príklady toho, prečo netreba nikdy kompromitovať svoju česť. Vyzývali k takej verejnej publicistike, ktorá by zachovávala úprimnú pamäť a vzdávala úctu histórii slávnych cez rozhovory, reportáže o ich vnútornom svete, postojoch a skúsenostiach z dosiahnutých úspechov.
Za dôležité považovali vedieť načúvať problémom a konfliktom. Vo verejnej komunikácii s druhými chceli hľadať spoločné riešenia, ako prekonávať športové, životné i ľudské krízy. Učili nás ctiť si úspechy druhých, zachovávať si pozitívny postoj k ľudskému dobru, tvorivosti, odbornosti a skúsenosti. Približovali výsledky vlastnej kreativity, konštruktívnych nápadov a otvorených nápravných reakcií na vlastné chyby a nedostatky, ktoré nikdy nezastierali.
Všetci športovci z tejto kategórie, s ktorými som robil rozhovory, ukazovali prostredníctvom vlastných osudov rovnováhu medzi hodnotami v rodine, práci a škole. Svoje predstavy o osobnom poslaní človeka vyjadrovali dôstojným, uvážlivým, odborným a vľúdnym slovom.
Som nesmierne vďačný za pozitívnu spätnú väzbu od mnohých rodín a jednotlivcov, ktorej sa mi ešte aj dnes dostáva. Teší ma, že táto forma publicistiky má príjemnú odozvu aj s odstupom desaťročí. Som rád, že som mohol byť a ešte aj dnes som pri tom.
Život mi dovolil po desaťročnom redigovaní časopisu Závislosť v pozícii šéfredaktora, ale i kolportéra, manažéra a v podstate stáleho redakčného eléva, pretransformovať tento titul do nového
názvu: Na hrane. Jeho obsah sme zamerali výlučne na oblasť športu z pohľadu prevencie sociálnej patológie, životných postojov a potrieb, ktoré spomínam v predchádzajúcich riadkoch. Už dávnejšie som verejne vyslovil slovo „ďakujem“ tým, ktorí mi v tom čase pomáhali. Dnes však cítim, že to z mojej strany bolo stále málo.
Z čias môjho pôsobenia v Prahe vďačne spomínam na spoluzakladateľov a spolutvorcov prvých čísiel farebného 64 stránkového časopisu Závislost – Josefa Baštu, Jirku Kopejtku, Richarda Neswědu, Ing. Ondreja Sakalu a Ing. Jiřího Vaceka. Zo Slovenskej republiky zasa na doc. Jozefa Vengloša, Mgr. Petra Benedika, Ing. Jána Pišku, ale tiež na mnohých pracovníkov, vlastníkov a riadiacich funkcionárov v polygrafii, predstaviteľov športových klubov a, samozrejme, predovšetkým na samotných špičkových športovcov doma i v zahraničí.
Z nich som najviac spolupracoval s dvoma klubmi Dukly – s tou pražskou, pod vedením riaditeľa plk. Ing. Jaroslava Priščáka, PhD., a s banskobystrickou pod Urpínom, kde som sa opieral hlavne o spoluprácu s Mgr. Jurajom Benčíkom. Spomínať by som mohol aj mnohých ďalších, napríklad tých čitateľov, ktorí sa sami ozvali s tým, že im obsah našich článkov veľmi pomohol. Boli a sú medzi nimi ešte stále bývalí špičkoví športovci, ich rodičia, priatelia či deti, ktorí dnes pracujú aktívne, zodpovedne pracujú na rôznych postoch našich životov.
Keďže zdravie som vždy pokladal a stále pokladám za najdôležitejšiu a najdrahšiu hodnotu spoločnosti – pričom tie najdôležitejšie hodnoty nesmú byť nikdy vydané na milosť bezvýznamným veciam – zásluhou ďalších dvoch pánov, Ing. Jána Bubnára a Mgr. art. Mareka Čecha, došlo k rozvoju vydávania časopisu Svet športu. Otcom takého ďalšieho pomenovania pôvodného časopisu Závislost bol tréner dvoch olympijských víťazov Juraj Benčík. Podľa mojich skúseností a môjho poznania ide v prípade Juraja Benčíka o mysliteľa srdca a odbornosti. V čase zložitej ekonomickej situácie a obrovskej ponuky senzácií, najmä zo strany bulvárnych médií, hodnotím dnes vtedajší pokus presadiť sa na zložitom trhu ako prinajmenšom za priekopnícky čin. K premenovaniu časopiseckých titulov dochádzalo na podnet samotných čitateľov.
Z názvu Na hrane sa tak zrodil časopis Svet športu. Ako som už naznačil, časopisy mali viacero vydavateľov, prostredníctvom ktorých som redakčne pôsobil, ale aj moji blízki spolupracovníci. Každý z nich sa presvedčil, že takéto obsahové zameranie v čase morálnej a ekonomickej krízy je prirodzené a pre našu spoločnosť naliehavo potrebné. Bol to časopis o nás a pre nás. Hlavne pre rodičov a naše deti. Každé periodikum, ktoré som redigoval, sprevádzala myšlienka, že nie je pre tých, ktorí ho potrebujú, ale pre tých, ktorí ho sami chcú.
Prostredníctvom priamej komunikácie s ľuďmi som vedel a cítil, že tí, ktorí uprednostňujú hmotné statky pred vlastnou morálkou (a tým aj morálkou spoločnosti), budú chcieť takýto druh časopisu potlačiť. Narazili sme na silných protivníkov, ktorých cieľom bolo destabilizovať morálku v spojení s politikou zdravého života spoločnosti. Pre Svet športu však platila hlavná zásada: nepodľahnúť snahám o zničenie zdravých generácií.
O jeho obsahu, grafickom stvárnení, vývoji a horizontoch sa čitatelia i návštevníci dozvedali aj prostredníctvom webových stránok Sportlandia.sk, Duklasport.sk, Spoločnosti slovenských velikánov či Regiónu Hont. Dialo sa tak aj cez osobnú komunikáciu s tvorcami a ľuďmi, ktorým sa časopis v mnohých prípadoch snažil, a často aj úspešne – pomôcť.
Všetci vlastníci časopisu Svet športu systematicky pracovali na skvalitňovaní koncepcie tohto periodika, aby jeho vydávanie a kontakt s čitateľmi nezanikli. Či sa to oplatilo robiť pre ľudské dobro, zdravie, pokoj a radosť na planéte Zem, ukazuje súčasnosť a najpravdivejšie to potvrdí budúcnosť.
Súčasnosť jasne dokazuje, že časopis s takto zameraným obsahom je z hľadiska serióznej komunikácie o slovenskom a svetovom športe v kontexte zložitého života dnes naliehavo potrebný pre zdravo uvažujúcich a konajúcich ľudí. Tí, ktorí povýšili biznis nad zdravie ľudí a fair-play súťaženie, sú a vždy budú proti nám. Dnes medzi nami žije už len veľmi málo „baťovcov“, čo potvrdzujú aj dnešné dni.
Prečo? Pretože médium, o ktorom píšem, sa nesnažilo dogmaticky diktovať jediný možný scenár života. Skôr prostredníctvom publicistiky, zahŕňajúcej prevenciu sociálnej patológie a témy zdravého životného štýlu, prinášalo podnety. Naznačovalo metódy a otváralo priestor na úvahy o potrebe zmien v oblastiach, kde nielen stagnujeme, ale sa neustále prepadáme hlbšie. Ak si totiž v tomto smere nedokážeme predstaviť rôzne alternatívy budúcnosti, nedokážeme vytvoriť žiadnu lepšiu realitu.
Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že žurnalistika má predovšetkým pomáhať aj trefne pomenovávať dnešný problém – konzumizmus, uprednostňovanie finančného zisku pred zdravím a morálkou, a nedostatok tzv. „baťovcov“, teda vizionárov s morálnym kompasom. Dlhšie pozorujem a otvorene komunikujem v tomto smere aj s umelou inteligenciou, ktorá zavše, ak sa dostane k možnosti, eliminuje také významné životné priority na uvedenom úseku, akými sú napríklad kreativita či pozitívne emócie. Preto je dnes napríklad od novinárov povinnosťou vyžadovať aj ich potrebnú komunikáciu žurnalistických obsahov priamo z očí do očí. Osobne nesúhlasím so skutočnosťou, že kvalitný novinár má byť nazývaný z princípu potreby existujúcej umelej inteligencie investigatívcom, teda správne po slovensky – vyšetrovateľom! Novinár nesmie ani dnes nikomu nadbiehať. O kvalite žurnalistického pôsobenia podľa mojej skromnej mienky nemôžu v súčasnosti rozhodovať počty „páčikov“ na publikovaných celkoch. Aj v odbornej terminológii nepodliehajme v modernej žurnalistike pred spoločnosťou takýmto nekalým „zastieracím“ manévrom. Taká je moja žurnalistická skúsenosť, ale aj publicistika knižná v potrebnom šírení ľudského dobra. Práve žurnalistika je dnes viac ako potrebná aj v činorodejšom publicistickom šírení ľudského dobra, teda skutočnej pravdy o našich životoch.
Jozef Mazár