Šport je o emóciách. Slovo „ticho“ si ľudia zvyčajne spájajú s nečinnosťou a prázdnotou. Je veľmi zaujímavé a praktické spájať ho napríklad v prípade architekta atletickej chôdze na Slovensku – Juraja Benčíka – s prinášaním hodnôt. Pre samotnú atletickú chôdzu. Nielen preto, že dnes spojenie s „prinášaním hodnôt“ vytvára zaujímavý paradox. Naopak, také spojenie v dnešnej hlučnej a prehltenej dobe vymýšľanými senzáciami pôsobí také spojenie upokojujúco, až terapeuticky. Rezonuje s túžbou ľudí po spomalení divokých zásahov do životmi v atletickej chôdzi preverených právd a priam volá po digitálnom detoxe.
Juraj Benčík túto pravdu desaťročia overoval v praxi. Sám bol vrcholovým športovcom, ba vôbec ako prvý Slovák získal federálny majstrovský titul, ale nezaostal len pri jednom. Napriek tomu, že mu mnohí blahoželali k zisku celkom šiestich titulov majstra Československa a jedenástim titulom majstra Slovenska, skromne na sebe pracoval ďalej. Ako tréner v atletickej chôdzi, ktorý v úlohe trénera i pretekára štartoval aj na vrcholných podujatiach. Na OH v Moskve skončil v chôdzi na 50 km ako trinásty a v pretekoch na 20 km trati ho diskvalifikovali. Na ME 1978 v Prahe obsadil trináste miesto. V tichu na verejnosti, ale úžasnej vnútornej túžbe dosahovať so svojimi zverencami dlhú dobu prenikavé výsledky hlavne na medzinárodnej scéne riešil i budúcnosť slovenskej atletickej chôdze. Ako? Sledoval dokonale popri reprezentačných trénerských povinnostiach aj prácu s deťmi či mládežou. Preto mohol založiť v Slovenskej republike celoštátnu Žiacku chodeckú ligu, ba hľadal zároveň sponzorov pre mládežnícky svet v atletickej chôdzi. Ak by ste sa ho opýtali prečo to robil, tí ktorí sme ho dobre poznali vedeli sme, že dobre diagnostikoval tých, ktorí sa zapisovali a aj dnes zapisujú vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica medzi hrobárov mládežníckeho športu.
„Je pravdou, že som po rokoch 2014 a 2015 hľadal pre deti a mládež takých, ktorí pochopili, že šport detí nesmie byť izolovaný od škôl a zdravo riadených športových klubov. Hľadal som pre takú formu športovania hlavne sponzorov a rodiny, ktoré nebudú rodičmi nivočené ambície detí, ktoré projekt prostredníctvom Žiackej chodeckej ligy oslovil. Múdri rodičia rýchle pochopili, že im prehnané ambície nebudú pomáhať plniť sny svojich ratolestí. Tí, ktorí k nám prichádzali zistili, že sa v práci s deťmi orientujeme na detskú radosť z pohybu, všestrannosť a budovanie ich vzťahu v atletickej disciplíne, ktorej budú môcť zostať verní na celý život. Pozorní rodičia si všimli i to, že atletická chôdza nechce byť výsadou bohatých rodín. Z našej strany tu nebol vyvíjaný žiadny tlak na víťazstvá. Keď mi priateľ Ján Vinarčík sprostredkoval sponzoring s BCF s.r. o. v Banskej Bystrici, hneď pri prvých stretnutiach sme zvýrazňovali potrebu pomoci deťom, ktorí pochádzali hlavne z nízkopríjmových rodín. Mal som na zreteli aj vzdelávanie trénerov, ktorí sa rozhodli v našom tvoriacom sa kolektíve pracovať. Neboli medzi nimi žiadni fluktuanti ani príštipkári. Tí, ktorí sa o to pokúšali v klube BCF Dukla skončili skôr, než tam podľa svojich predstáv chceli začať pôsobiť. Ani v súčasnosti nemôžu v klube pôsobiť takí, ktorí by od malého dieťaťa, mám na mysli aj šesťročné deti, vyžadovali iba vernosť k jednému športu pri vstupe do nášho klubu. Pravda, na druhej strane ani tréneri nemôžu v našom klube pracovať bez nárokov na príslušnú odmenu za svoju prácu. Veď nie je žiadnym tajomstvom, že v takto rozbehnutom klube budú robiť funkčne tréneri svoju zodpovednú robotu len ako hobby, úplne zadarmo. Nakoniec, dnes žiaden mladý človek, mladý športovec nesúťaží a nie je formovaný len športom, ale aj videohrami či sociálnymi sieťami“ vysvetľuje, Juraj Benčík, po rokoch pôsobenia v tomto klube.
Ten klub vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky najskôr ako subjekt Slovenského atletického zväzu. Keď si Nadácia Eriky Károvej tento projekt osvojila, prevzala na seba zodpovednosť o ktorej hovorím, práve pani Erika Kárová. Práve prostredníctvom už spomenutej nadácie.“
Slová Juraja Benčíka vedia byť v každom načrtnutom bode rozšírené o ďalšie fakty. On sám ich získaval súperením s veľkými hviezdami svetovej atletickej chôdze. Máme teraz na mysli ešte Nemca Petra Frankla, Gonzálesa z Mexika , Bautistu a ďalších. Emočná výbava Juraja Benčíka pre atletickú chôdzu sveta je výnimočná. Veď len v armádnej Dukle Banská Bystrica aktívne pôsobil plných 50 rokov. Dnes by vám mnohé čo v obsahu tohto portrétu odznelo okrem iných potvrdili hlavne svojimi výsledkami Jakub Mažgút, dnes juniorský reprezentant Slovenskej republiky, alebo trebárs aj 16. ročná Dominika Pernická, ktorá na ostatných ME v kategórii o 2 roky starších súperiek skončila medzi dorastenkami na 4. mieste. Prostredníctvom osobných chodeckých príbehov by sme o hodnotách z dielne Juraja Benčíka a jeho spolupracovníkov mohli publikovať zaujímavé svedectvá o hodnotách tohto športu aj s dnes vysokoškolsky vzdelávaným na jednej prestížnej univerzite v Holadsku, štvornásoným majstrom Slovenskej republiky v mládežníckych kategóriách, Patrikom Nemčokom.
úryvok z pripravovanej knihy:
Architekt (nielen) atletickej chôdze
Jozef Mazár