„Ja som sa vlastne narodil o dva dni skôr, než ma zapísali do matriky a vystavili mi rodný list. Doma mi povedali, že som prišiel na svet 26. augusta 1946. Moja babička ma však išla zapísať na matriku až 28. augusta. V rodine poľnohospodára bolo vtedy veľa práce. Narodil som som sa ako povojnové dieťa a to malé guľaté čudo s názvom futbal som začal naháňať pri pasení kráv na priľahlých lúkach a pasienkoch Hornádu. Najčastejšie sme ho naháňali spolu s Milanom Fukerom, Milanom Hamráčkom, Ďurom Hamráčkom a ďalšími. Neskôr to už bolo v organizovanom dorasteneckom futbale. V prvoligovom doraste, do ktorého ma preradili ako 15-ročného, ma trénoval Jozef Vysopal – bývalý stopér Lokomotívy Spišská Nová Ves. Bol to vzdelaný a zásadový človek. V ligovom doraste som toho veľa nenahral, pretože ma „ostaršili“, aby som mohol už ako 16-ročný hrávať II. ligu za dospelých v drese Lokomotívy Spišská Nová Ves. Dobre sa pamätám, že svoj prvý zápas medzi dospelými som odohral v Košiciach na Lokomotíve a hral som na ľavého krídelníka Fera Šnýra,“
zaspomína s odstupom množstva prežitých rokov a vzápätí zdôrazní:
„… a náš dorastenecký tréner, pán Vysopal, priviedol medzi prvoligistov aj skvelého Jána Kozáka st., neskôr úspešného československého reprezentanta. Taktiež Paľa Ondíka, ktorý brankársky vyrastal v Spišskej Novej Vsi a neskôr sa vďaka futbalu zapísal do Guinnessovej knihy rekordov. V I. československej futbalovej lige odohral ako jediný na svete iba jedinú minútu – v drese Dukly Banská Bystrica. V tej istej Dukle som neskôr ako absolvent vysokej školy vojenčil aj ja. Spolu napríklad s Ferom Hoholkom, slávnym krídelným útočníkom VSS Košice, či Florom Štefančinom z Bardejova, ktorý pod vedením trénera Masopusta vyhral slávny turnaj v talianskom Viareggiu. Hej, s tým Josefom Masopustom, ktorého v roku 1962 vyhlásili za najlepšieho futbalistu Európy! Keď som ako absolvent najskôr narukoval do pražskej Dukly, robil tam spolu s Brumovským asistenta ďalšiemu slávnemu trénerovi, Jaroslavovi Vejvodovi.“
Ing. Ján Zekucia prežil históriu 60. a 70. rokov minulého storočia priamo na trávnikoch prvoligových štadiónov. Vtedajší známy športový redaktor pražského Sportu, Karel Černoch, o ňom v jednom článku napísal, že Ján Zekucia hrá pravdepodobne futbal 21. storočia. Tvrdil, že hrá tak tvrdo, až to vyzerá, že v 21. storočí sa bude futbal hrať v železnom brnení. Keď sme mu to pri očakávaných oslavách jeho osemdesiatin po rokoch znova prečítali, iba sa usmial a nahlas vyriekol:
„Futbal, ten kvalitný, sa hrá s plným nasadením aj dnes. Hej, bol som v obrane tvrdý a nekompromisný. Pri štarte na loptu som bol ostrý ako britva. Mal som skvelú kondíciu. Do AC Nitra som nastúpil hneď po maturite na Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Spišskej Novej Vsi v roku 1966. V pamätnom ročníku 1970/1971 sme s Nitrou postúpili do I. ligy. V histórii klubu to bol len druhý postup medzi elitu vo vtedajšom vyspelom, a to aj futbalovom, Československu. V drese Nitry som odohral celkovo päť rokov. Potom ma tréner, pán František Skyva, presvedčil, aby som prišiel posilniť vtedajšiu Detvu, ktorá hrala najvyššiu slovenskú súťaž – I. slovenskú národnú futbalovú ligu.“
To boli ďalšie zaujímavé slová Jána Zekuciu. Čo slovo, to meno, čo slovo, to kus histórie. Napriek tomu sa neodvážime tvrdiť, že vďaka Ing. Jánovi Zekuciovi píšeme kompletné futbalové dejiny AC Nitra, bývalej Detvy či niekdajších Šiah na juhu Slovenska. O nich jubilant hovorí:
„Vieš, mal som ukončené vysokoškolské štúdium, no príroda a poľnohospodárstvo mi ostali blízke na celý život. Po dvoch rokoch pôsobenia v Detve ma zamestnali v JRD Červená zástava v Šahách. Nebudem hovoriť vymyslené či poprekrúcané mená ani vymyslené historky. Do Nitry som prišiel v čase, keď tam hrala ešte stará garda AC Nitra: Jozef Fojtík, Vilo Padúch, Viliam Kubačka, Michal Dobaj a ďalší.
Neskôr som hrával s Vladimírom Szabom, ktorého prezývali Sarti (podľa slávneho talianskeho brankára Giulianiho Sartiho), Danielom Ižoldom, Júliusom Porubským, Stanom Dominkom, Lacom Michálekom, Fedorom Štarkem, Františkom Švecom, Vladom Ternénym, Františkom Halásom, Ivanom Hornom, Dušanom Šrámekom a mnohými ďalšími. V pražskej Dukle som zasa pár mesiacov trénoval s hráčmi ako Dvořák, Samek, Bendl, Jozef Móder, Ivan Hrdlička či Zdeněk Nehoda. Hej, čo meno, to futbalový pojem.
Potom ma preradili do Dukly Banská Bystrica, kde bol v tom čase trénerom Ľubomír Škvarenina. Mojimi spoluhráčmi tam boli okrem Fera Hoholka a Flora Štefančina napríklad aj Miro Kovařik, Pavel Michálik, Janko Ilavský, Karol Šulgan či Pavol Hudcovský.
Do Detvy som prišiel v roku 1972 a hrávali tam bratovci Vlado a Július Kondrlíkovci, Jozef Šálka či Mikuláš Czingel. Rovnako veľa futbalistov, ktorí úprimne milovali túto hru, obliekalo aj modro-biele dresy Slovana Šahy. Spomenúť môžem Vladislava Ligača, Tiladára Tótha, Dr. Kolomana Ballu, Františka Burcela, Jána Konca, Gaba Urbana či Štefana Urbana. Nech mi ostatní odpustia, že ich z priestorových dôvodov neuvediem všetkých. I keď, a to zdôrazňujem, na naše zápasy chodilo aj v Šahách množstvo divákov. Napríklad na krajské majstrovstvo s Levicami prišlo do Šiah až 3 000 priaznivcov. V Šahách sme však hrávali aj hokej. Ech, to boli časy…
Patrí sa natrvalo pospomínať najznámejších, športu oddaných ľudí zo Šiah, ku ktorým patrili hokejoví patróni a protagonisti, spolutvorcovia dejín: Jimmy Lovy, Alexandre Harna, Gustaffson alias Gustáv Socháň, Laco Ligač, ale aj hokejisti, ktorí prišli Šahy posilniť zo Zvolena, napr. Jano Filo, Milan Supuka, Majo Engler, brankár Jožko Machay a iní.
Spomenúť musím aj vzácne osobnosti oddané športu a Šahám: Jána Frascha, futbalového brankára Ondreja Kováča či Jána Kutníka. Škoda, že už nežijú funkcionári ako Július Harna alebo sponzor Ladislav Frenko. Mal mäsovýrobu a z družstva sme z času na čas dostali na „koštovku“, zvyčajne po futbalových či hokejových víťazstvách, aj víno. Nevyslovujem tieto mená ako súčasť profesionálne napísanej histórie. Skôr je to moja vďačnosť všetkým, s ktorými som mohol futbal či hokej hrať.“
Ing. Ján Zekucia by najradšej vyzdvihol všetkých, ktorí v sebe v športe i v bežnom živote nosili a stále nosia kus ľudského dobra. Do športových kroník sa však všetci nezmestia. Keď sme napríklad 27. augusta 2021 odchádzali autom z futbalových osláv v Nitre domov do našich krásnych Dudiniec, z jeho úst zaznelo, že skloniť sa treba aj pred čitateľmi takýchto spomienok. Tvrdil, že nečítať a nespoznávať hlbšie svoju minulosť znamená nežiť, ale len existovať.
Poznanie a šírenie skutočnej pravdy je podporou toľko omieľanej slobody. Neraz aj v čase neslobody. Pravda oslobodzuje najviac, no literárne fakty zo športu – a z futbalu zvlášť – napriek tomu často zapadajú prachom zabudnutia. Len v čase jubileí si ich občas, aj za cenu drobných nepresností, zvykneme oživovať.
Nuž, Janíčko náš milý, prajeme Ti aj touto cestou za všetkých, ktorých sme tu spomenuli i nespomenuli, a takisto za futbalových fanúšikov, k Tvojim 80. narodeninám najmä veľa zdravia. Prajeme Ti ešte veľa rokov Tvojho neutíchajúceho pozitívneho pohľadu na svet, pokoj v duši a radosť zo života!
Text napísaný pre internetové portály
Regón Hont a Športlandia36.sk
Jozef Mazár