Sú ľudia, na ktorých nezabudnem do smrti. Budem sa aj s odstupom pár rokov vracať k ich životom a ich múdrosti. Univerzitný profesor Tomáš Stejskal k takým patrí. Zostane v mojej pamäti zapísaný navždy. Svojím životom nám zanechal pravdivý odkaz: akokoľvek bezmocní môžu byť dobrí a spravodliví ľudia, vynikajúci pedagógovia či nenapodobniteľní kamaráti, už len vďaka nim stojí život za to. Práve zásluhou profesora Stejskala aj mnohí jeho ďalší študenti – dnes významné osobnosti rôznych odvetví športu i spoločenského života – pochopili hlbšie súvislosti. Pochopili, ako sa vďaka láske rodí čas, ktorý sa stáva udalosťou, a že pre nedbalosť či špekulatívne ťahy nesmieme premrhať ani jedinú jeho chvíľu.
Pán profesor bol jedným z prvých Slovákov, ktorí úspešne absolvovali štúdium na jednej z najkvalitnejších zahraničných univerzít so zameraním na šport. Mal niečo vyše 80 rokov, keď sme v jedno skoré pondelkové ráno sedeli pred plavárňou v Košiciach. V jeho prítomnosti a v spoločnosti ikony svetového vodného póla, pána Ladislava Bottlika, sme skloňovali nevšedné otázky. Napríklad aj to, čo si žiada modlitba o súčasnom športe?
On, znalec športovej duše i akademického života, vtedy polohlasne zareagoval. Povedal, že možno viac poklony a vďaky skvelým ľuďom sveta, ktorí dokázali svojimi výkonmi, vedomosťami a skutkami povýšiť šport do polohy, kde budú činy v praxi dôležitejšie než len túžobné prosby.
Bol to všestranný akademický pedagóg, psychológ, jachtár, úžasný plavec, vedec a moreplavec. Autor mnohých napísaných i nenapísaných príručiek pre učiteľov, trénerov, cvičiteľov, ale aj zvedavých novinárov. Žiaľ, podobné vzácne odkazy už nevysloví ani nenapíše. Podobne ako naši najväčší slovenskí velikáni Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček, už nie je medzi nami.
Pre mnohých z nás však profesor Tomáš Stejskal zostal nezabudnuteľnou osobnosťou. Okrem hlbokej erudovanosti aj vďaka svojej nenahraditeľnej, veselej povahe a svojským výrokom. Okrem iného tvrdil, že ak zoberieš láske k športu a nefalšovanému športovému životu ilúziu, vezmeš tým potravu pre zdravý život budúcich generácií. Raz mi povedal, že každý obdiv k zdraviu pomáha toto zdravie pestovať. Každý obdiv k úspechom v športe pomáha športu napredovať a rozvíjať ho s väčším citom, tou najúprimnejšou rečou vlastného srdca.
Sám to tak robil. Dnes, keď tu už pán profesor nie je. Osobne smútim, že som sa ho v našom poslednom rozhovore nestihol opýtať, či mal vtedy na mysli obdiv len duševný, alebo aj telesný.
Pán profesor tvrdil, že nielen nežnému pohlaviu sa nemá hovoriť to, čo nemôže pochopiť. Ak budeme uvažovať nad tým, čo je nejasné a záhadné, a nedokážeme to vedecky vysvetliť, končí to pre naše životy spravidla zle. Ukĺzne jedno slovko a jeho ozveny roztrhnú a rozbijú to, čo predtým pevne držalo spolu a čo navzájom priľnulo k srdciam väčšiny z nás. Koľkokrát sa stane – ani človek nevie ako a prečo – že sa srdce vyprázdni len preto, že ho zasiahlo jedno malé, nešťastne zvolené slovo.
Profesor Tomáš Stejskal bol pre mňa majstrom slova a života v pravde. Možno tie slová neboli vždy stopercentne gramaticky správne z pohľadu jazykovedcov, ale pre praktický život a múdre kroky v ňom boli nanajvýš potrebné.
Ťažko sa po rokoch píše spomienka na človeka, s ktorým sa jeho najbližší rozlúčili v jeho milovaných Košiciach. Boli sme sa s ním rozlúčiť v júli 2018 roku. Tí, ktorí s láskou sledovali jeho profesijné a životné kroky, odrazu vidia, ako rýchlo dokáže miznúť šťastie a vytrácať sa ľudská múdrosť. Deje sa to hlavne vtedy, ak na odkazy múdrych začneme zabúdať a nebudeme ich prenášať do reality. Ak budeme benevolentní a nevšímaví voči tým, ktorí tieto hodnoty nezištne udržiavajú pri živote, pretože poznajú ich cenu. Práve oni pomáhajú neustále pripomínať odkazy známych, no občas aj menej známych slovenských velikánov.
Niekedy pri dopíjaní šálky dobrého čaju či kvalitnej kávy uvažujem a zisťujem, že prasklinou v šálke uniká aj tekutina môjho súčasného, 76-ročného života. Života, ktorý je úzko spojený s odkazmi slovenských osobností, ale aj s históriou Dukly – tej pri Svidníku, aj tej športovej v Prahe a donedávna tiež v Banskej Bystrici. Ani nedokážem napísať úprimnejšie riadky než tie, že touto škárou vlastne uniká časť krásneho života prežitého s odkazmi mnohých velikánov našej bohatej slovanskej, československej či slovenskej histórie.
Odmietam písať pozitívne o nekalo získaných majetkoch. Považujem za dôležité zaoberať sa osobnosťami, ktoré sú bohaté vnútorne – duševne a duchovne.
Od istej chvíle nosím v pamäti vetu, ktorú profesor Stejskal vyslovil v košickej nemocnici. Ako 83-ročný sa tam znova staval na svoje turistické a cyklistické nohy, aby mohol opäť zdolávať obľúbené trasy na Bankov. Jeho slová boli parafrázou na Hemingwaya a vnímal som ich ako odkaz budúcim generáciám. Vyriekol ich v prítomnosti známeho košického novinára Vladimíra Mezenceva, s ktorým sme ho vtedy pri nemocničnom lôžku navštívili:
„Pýtate sa, či som mal strach po tom, čo ma zrazilo auto? Mal som najmä snahu a chuť znova sa dostať do dobrej kondície. Strach pred smrťou rastie úmerne s bohatstvom. Nuž a to naše, duševné a duchovné, zostáva naveky potrebné a nenahraditeľné pre ďalšie generácie. Nezdravo a príštipkársky organizovaný biznis nikdy neplodil a ani nebude plodiť múdre osobnosti či velikánov našej planéty.“
Jozef Mazár