Futbal podľa mňa nemožno oddeliť od bežného sveta, v ktorom sme žili a žijeme. Preto by si aj ďalšie kapitoly mojej futbalovej filozofie na internetovom portáli Športlandia.sk zaslúžili viac historických, poetických či faktografických príbehov. Napísať o všetkom a o všetkých, s ktorými som počas svojho pôsobenia prišiel do kontaktu a diskutoval na rôzne témy, však z jednoduchého dôvodu nie je možné. Už len preto, že futbal – rovnako ako médiá, ktoré o ňom informujú – musí mať svoju dynamiku. I keď niektorí čitatelia by možno privítali viac bulvárnych a iní zasa odbornejších kapitol.
Každá esej v tejto publicistickej prezentácii však podľa mojej mienky obsahuje niečo tajomné, nejednoznačné a prekvapujúce. Dodnes si kladiem otázku, prečo sa napríklad Igor Novák vzdal trénerskej funkcie po prehranom domácom zápase Tatrana Prešov so Zaragozou. Tento zápas bol totiž podľa môjho vnímania a mojej filozofie úžasnou školou pre mnohých vtedajších prešovských futbalistov, ktorí v ňom nastúpili. Tatran na domácej pôde síce podľahol tomuto atraktívnemu súperovi 0:4, no viacerí vieme, že každá prehra, ktorú zvládne pozápasová analýza v našich hlavách, posúva jednotlivca i kolektív vpred – k víťazstvám nad sebou i druhými.
Skúsme si s odstupom rokov pripomenúť zápas so Zaragozou pre naše slovenské pomery možno netradičnou formou. Španielska Zaragoza v ročníku 1994/1995 vyhrala Pohár víťazov pohárov (PVP) po finálovom triumfe nad známym anglickým veľkoklubom Arsenal Londýn. Zaragoza mala na svojom konte výrazné medzinárodné úspechy už z minulosti – v sezóne 1963/1964 zvíťazila v Pohári veľtržných miest (Inter-Cities Fairs Cup) a o rok neskôr v ňom obsadila druhé miesto.
A aké bolo naše vtedajšie mužstvo? V zápase na španielskej pôde, kde Tatran prehral tesne 1:2 (po polčase 1:1), tvorili zostavu: brankár Peter Jakubech (ročník narodenia 1971), Marián Skalka (1968), ktorý bol najstarším hráčom tímu, a vtedajší 26-ročný Rudolf Matta. Matta bol na trávniku najskúsenejší, keďže sa do Tatrana vrátil z pražskej Sparty, v ktorej drese odohral náročné zápasy vtedajšieho Európskeho pohára majstrov. Tomáš Gerich (1973) patril spolu s Róbertom Kočišom (1973) k najmladším hráčom vtedajšieho kádra. Stopér Stanislav Varga mal v tom čase 22 rokov. V mužstve hral vtedy aj prvý africký futbalista v našej lige Kennedy Chihuri (1969) zo Zimbabwe. Vladislav Zvara mal v tom čase, rovnako ako Vladimír Nenadič z Bosny a Hercegoviny, 23 rokov. Mladí boli aj Adrián Leško a Radovan Kocúrek, ktorý ako 18-ročný striedal v 74. minúte Kennedyho Chihuriho.
Ľahká matematika. Bývalý skvelý futbalový matador s výbornou technikou a futbalovým myslením (Igor Novák) mal v spolupráci so skúseným trénerským kolegom Vojtechom Malagom tomuto mladému mužstvu s vekovým priemerom ani nie 23 rokov ešte veľmi veľa čo odovzdať. Veď už v predkolách tohto pohára proti FC Bangor (ktorého Tatran vyradil po víťazstvách 1:0 vonku a 4:0 doma vďaka dvom gólom Kočiša, jednému od Mattu a gólu Nenadiča na pôde súpera) a následne proti Dundee United (prehra vonku 2:3 a domáca výhra 3:1) dostali príležitosť medzinárodne sa ostrieľať aj ďalší mladí futbalisti: Bajtoš, Kentoš, Hluško, M. Lukáč či Puhák. Prví štyria menovaní hrali aj doma proti Zaragoze.
Všetko je už za nami, no verím, že mnohé nás v živote ešte čaká. Predpokladám, že aj v ďalších riadkoch na portáli Športlandia.sk si odborníci i laická futbalová rodina prídu na svoje. Objavia celú radu prekvapujúcich momentov vďaka rozprávaniu o osudoch hráčov, ktorí sa neskôr z dresu Tatrana, ale aj iných mužstiev, prebojovali do vyspelých európskych klubov, prípadne dodnes pôsobia ako kvalitní tréneri či manažéri.
Vďaka tomu budú môcť čitatelia porovnávať a získavať inšpiratívne podnety z hráčskej, trénerskej i manažérskej oblasti. Vo svojej publicistike sa snažím ukázať, že moje vnímanie futbalovej filozofie je úzko prepojené predovšetkým s východným Slovenskom, ale aj s názormi funkcionárov či trénerov z iných klubov. Z tých domácich ide o najpopulárnejší a historicky najúspešnejší klub Slovan Bratislava, či neskôr z hľadiska medzinárodných úspechov 1. FC Košice. Vynechať nemožno ani niekdajšie armádne Dukly – pražskú a banskobystrickú pod majestátnym Urpínom.
Ak sa preto zavše v tomto rozprávaní objaví nejaká „hmlovina“ alebo formulačná abstrakcia, je to len preto, aby bol obsah publicistiky pre čitateľa podnetným sústom. Aby ho motivoval k tvorivému čítaniu s porozumením, k premýšľaniu a k tomu, aby mohol prostredníctvom príbehov spomínaných futbalistov, funkcionárov, agentov či rozhodcov objavovať a spomínať na svoje vlastné zážitky. Možno z futbalu, možno zo života. Domnievam sa, že odovzdávanie takýchto futbalových prežitkov dokáže motivovať k aktívnejšiemu a prospešnejšiemu konaniu, ktoré pomôže rastu futbalovej kvality nielen v samotnom Tatrane Prešov, ale aj v celom slovenskom futbale.
Viaceré uvedené informácie a fotografie sú autentické a verejnosti doteraz neznáme. Mám na mysli napríklad pôsobenie Kennedyho Chihuriho v Prešove. Je zaujímavé, že práve tento futbalista tmavej pleti ani s odstupom rokov, už ako tréner v Zimbabwe, nešetrí slovami chvály na adresu Tatrana. Spomína na vtedajšiu skvelú atmosféru a športové postoje. V prešovskom drese hral ako prvý africký hráč a nielen svojím herným nasadením, ale aj usporiadaným rodinným životom písal priekopnícku prvoligovú kariéru pod Tatrami.
Ostro to kontrastuje s jeho hodnotením pôsobenia na trávnikoch v iných okolitých krajinách, kde sa mu pre farbu pleti dostalo nepekných a urážlivých prejavov, popierajúcich ľudskosť. Neuvádzam to náhodou. Chcem tým načrtnúť, že k mojej futbalovej filozofii vždy patrila a bude patriť úcta k druhým. Je to dôležitá prevencia proti zákulisným intrigám, o akých sa v médiách dočítame aj dnes. Zároveň je to dôkaz, že futbal dokáže spájať rôzne národy a kontinenty pre spoločné dobro a pozitívne ľudské činy.
Jozef Mazár