Veľmi rád čítam zaujímavé príbehy zo života kvalitných učiteľov. Hlavne vtedy, ak sú autormi takejto publicistiky ich vlastní žiaci. Na základe týchto príbehov, ale aj mojej komunikácie s umelou inteligenciou tvrdím, že práve kvalitní učitelia telesnej výchovy sú pre zdravý pohyb detí a rozvoj ich emócií omnoho užitočnejší ako súčasná AI v slovenských podmienkach. Dovolím si tvrdiť, že umelá inteligencia kvalitného telocvikára z viacerých dôvodov nikdy nenahradí. Nedokáže totiž deťom odovzdať živý kontakt cez emócie a kreativitu, ani radosť zo skutočných fair-play úspechov prostredníctvom športu.
Naopak, kvalitný učiteľ vie analyzovať náladu dieťaťa nielen pri športe, ale aj v bežnom živote. Navyše ho dokáže vhodnou formou povzbudiť. Sám si pamätám, ako nás naši pedagógovia Ján Karol, Štefan Bumbera, Michal Micanko, Tibor Babjak, Martin Gregor, Tomáš Stejskal, Michal Belej a ďalší dokázali učiť fungovať v kolektíve – učili nás s ním vyhrávať, ale aj prehrávať. Aktívne dohliadali na naše správne pohybové návyky pri športovaní, aby sme sa nezranili. Na hodinách telesnej výchovy, ale aj v individuálnej športovej príprave nám zábavnou formou dávkovali i tie najnáročnejšie prvky. Tie nám potom robili radosť – najmä na súťažiach po vyhratých zápasoch, v ktorých sme zvíťazili nad súpermi aj nad sebou samými.
Umelá inteligencia síce dokáže ponúknuť zaujímavé cvičenia alebo rôznym spôsobom monitorovať športové aktivity, no zároveň so sebou prináša aj digitálne prvky, ktoré vo voľnom čase pôsobia návykovo a zdraviu škodlivo. Pôsobia ako brzda, ktorá deti vzďaľuje od zdravej prírody. Práve v tejto digitálnej dobe sa zrodil tzv. syndróm deficitu prírody. Umelá inteligencia podľa mojich životných skúseností nikdy nenahradí ľudské vzory a lásku k pohybu v prírode či v športových halách.
Dnes však o týchto témach chýba pravidelná osveta. Z médií sa téma školstva pomaly, ale dlhodobo vytráca. Spolu s ňou mizne aj úprimná živá radosť z hry, čo prináša negatívne následky pre deti i dospelých – často aj pred televíznymi obrazovkami. Videohry, sociálne siete a streamovacie platformy sú navrhnuté tak, aby si udržali pozornosť detí. Ponúkajú rýchlejšiu a pohodlnejšiu odmenu, než akú poskytuje reálny svet. Pýtam sa verejne: Kam sa dnes ponáhľame? Do ľudskej záhuby? Nevedie nás tam práve virtuálna socializácia? Deti dnes už nemusia vyjsť von, aby sa stretli s kamarátmi. Spájajú sa s nimi online priamo z detskej izby.
Existujú takí, ktorí tvrdia, že kriminalita vo väčšine západných krajín klesá, ale rodičia majú kvôli neustálemu prúdu negatívnych správ v médiách čoraz väčší strach pustiť deti von bez dozoru. Aj preto je potrebná publicistika zameraná na prínosy zdravých zásad detského športu, ktorá je dnes takmer nulová. Mnohí tvrdia, že u nás ubúda detí, ktoré sa môžu bezcieľne túlať vonku s rovesníkmi. Ak sa aj pohybujú, často je to len v rámci organizovaných a dospelými riadených krúžkov. Je to pravda, alebo fáma? Mestá sú čoraz viac dizajnované pre automobilovú dopravu, čo znižuje bezpečnosť detí pri presunoch pešo alebo na bicykli. A ako to vlastne vyzerá s deťmi, ktoré vyrastajú v dedinách, kde už dnes nemajú základné školy a ani športové kluby?
Aj preto projekt Športlandia36.sk začal hľadať živé partnerstvá. Chceme nájsť odpovede na otázku, ako to v súčasnosti u nás i v blízkom zahraničí vyzerá so školským športom a pohybom detí v prírode. Kam smeruje dnešná doba šport na školách? Aj z toho dôvodu prináša Športlandia36.sk na takú tému a jej podobné zaujímavý rozhovor s Doc. PaedDr. Emanuelom Hurychom, Ph.D., ktorý pôsobí na Fakulte športových štúdií Masarykovej univerzity v Brne a zaoberá sa filozofiou športu a sociálnymi pohľadmi na pohyb a šport
Najkvalitnejšie príspevky zaslané na adresu redakcia@sportlandia36.sk uverejníme na internetovom portáli Športlandia36.sk a ich autorov odmeníme knižnými cenami.
Jozef Mazár